Nedostatočná informovanosť pacienta – príčina nedôvery k lekárovi

Česť prislúcha výnimkám, ale sú snáď až tri štvrtiny pacientov, s ktorými prichádzam po prvýkrát do styku a ktorí nemajú jasnú a zreteľnú predstavu o tom, prečo sú na onkológii. Ba stane sa i to, že vôbec nepoznajú svoju diagnózu. Vzorový rozhovor v takejto situácii vyzerá nasledovne:„Chcem sa vás, pán Ábel, opýtať, čo všetko viete o svojom ochorení.“ Je to strašne široká otázka, ale dáva dostatočný priestor pacientovi na to, aby začal svoj príbeh rozprávať z ktoréhokoľvek konca. Osvedčilo sa mi to ako veľmi praktické.„Dohromady nič, pán doktor. Povedali mi, že mám nejaký nález na čreve a že to treba operovať. Tak som to nechal na nich.“ Toto je snáď najčastejšia odpoveď. Logicky na to nadväzuje moja ďalšia otázka: „A to ste sa nechali otvoriť bez toho, aby ste vedeli, čo vám je?“ „Ale veď oni tomu rozumejú lepšie ako ja.“ – odpovedá pacient. „A potom, po operácii, vám povedali, čo vám vyoperovali?“ – pýtam sa ďalej. „No, povedali mi len, že je to už v poriadku, že ten nález tam už nie je.“ V tejto chvíli však už poväčšine strácam trpezlivosť a v poznaní, že pacient nevie zhola nič, mu radšej sám vysvetľujem, čo sa s ním deje a čo ho ešte len čaká.Na čej strane sa stala chyba? Prečo pacient nemá dostatočné informácie ani v polovici liečebného procesu? Pokúsme sa nájsť odpovede.Pacient po určitom čase odhodlávania sa k návšteve lekára absolvuje v prípade suspektného nálezu celú paletu vyšetrení, čo istý čas trvá. Už počas tohto obdobia sa niektoré svetlé výnimky živo zaujímajú o jednotlivé výsledky vyšetrení. Prevážna väčšina sa však uspokojí s presvedčením, že tomu aj tak nerozumie a nechá to na lekárov. Akási podvedomá idea o všemocnosti lekárskeho povolania ich zvláštnym spôsobom ukľudňuje. Akoby si hovorili, že v starostlivých rukách lekára sa im nemôže nič stať a kým nepovie lekár inak, sú výsledky v medziach normy. Je to tak aj napriek tomu, že so zvyšujúcim sa počtom doplňujúcich vyšetrení v nich na druhej strane hlodajú pochybnosti. Žiaľ, opak často býva pravdou.Lekár nielenže pacienta neinformuje, ale stáva sa, že ho informuje nepresne až nepravdivo. Príčin, prečo sa tak deje, je viacero. Aj keď žiadna z nich nie je určite zlým úmyslom, pôsobia priam zhubne.Prvou príčinou je falošná ohľaduplnosť. Informujúci lekár vo svojom nesprávne chápanom humánnom prístupe obvykle nechce brať vážne chorému pacientovi ilúzie. Niekedy lekára k takémuto postupu vyzve priamo rodina chorého či dokonca samotný pacient, ktorý zlú diagnózu radšej nechce vedieť. Niekedy je z hľadiska spolupráce pacienta s lekárom takýto postup oprávnený. Existuje totiž skupina pacientov, ktorí po oznámení malígnej diagnózy rezignujú a strácajú záujem o veci okolo seba vrátane liečby. Takýchto ľudí je však menšina a malo by byť na psychologickom talente lekára, aby takúto osobnosť odhalil.Druhou príčinou je strach. Strach zo slov s magickým významom. Nie každému sa totiž s ľahkosťou od úst odlepujú slová ako nádor či rakovina. Evidentnosť tejto príčiny potvrdzujú náhražky ako nález, rezistencia, zatienenie alebo skratky ako TU (tumor), NEO (neoplasma) či CA (karcinóm). Pomenovať problém sa boja tak lekári ako aj pacienti. Aj jedni aj druhí, zdá sa, trpia predstavou, že keď sa tieto slová vyslovia, je, obrazne povedané, koniec. Preto pravdu odsúvajú len do pozície tušenia v domnení, že nádej na lepšie výhliadky sa tým zväčší.Treťou príčinou, ktorú by som rád považoval len za ojedinelú možnosť, je nezáujem alebo nedostatok času. Zaneprázdnenosť lekárov v ambulanciách alebo v nemocniciach je často príčinou, vďaka ktorej lekári nemajú čas a zrejme ani trpezlivosť odpovedať na v ich očiach naivné otázky pacientov neznalých zdravotníckeho žargónu, ktorí navyše nemajú a ani nemajú dôvod mať základné medicínske vedomosti, čo komunikáciu s lekárom značne komplikuje a predlžuje. Samozrejme, to nemá byť ospravedlnením neinformovania pacienta. Nepochybne sa však vyskytujú aj lekári, ktorým na informovanosti pacientov či dokonca na pacientoch samotných príliš nezáleží. Frustrácia neinformovaného pacienta, ktorý sa tak navyše stretáva s nezáujmom personálu je o to väčšia.Aký je dôsledok neinformovanosti pacienta? Psychológovia odhalili, že človek spracúva informáciu o svojej malígnej diagnóze v piatich fázach. Od iniciálnej fázy prekvapenia až zdesenia postupne prechádza k fáze otázok, prečo sa to stalo práve jemu. Fáza hnevu a obviňovania celého sveta a strieda s fázou odhodlania bojovať so svojou chorobou za každú cenu. Až v poslednej fáze dochádza k vyrovnaniu sa s nemenným stavom vecí a k triezvemu uvažovaniu o posledných chvíľach života. Pacient s nadhľadom a odstupom od krutej pravdy si v tejto fáze dokáže konštruktívne vysporiadať svoje osobné záležitosti a v nepriaznivom prípade odchádza zo života zmierený a bez nedokončených vecí či nevypovedaných slov.Akékoľvek oddialenie informovania pacienta zasahuje do tohto pomerne uniformne prebiehajúceho procesu závažným spôsobom. Neskoré oznámenie diagnózy nedáva chorému dostatok času na dokonalé spracovanie informácie a dopracovanie sa k fáze vyrovnania. Odchod človeka v priebehu ktorejkoľvek z predchádzajúcich fáz robí jeho smrť ešte o čosi ťažšiu a bolestnejšiu. A tento výsostne etický aspekt problematiky informovania pacienta má mať lekár na pamäti predovšetkým.Pacientovi právo na informácie však zaručujú nielen etické ale aj zákonné normy. Odrazom tohto právneho aspektu je tzv. informovaný súhlas v ktorom pacient svojím podpisom potvrdzuje skutočnosť, že bol poučený v dostatočnom rozsahu, primeranou formou, ohľaduplne a bez nátlaku a so zdôraznením možnosti s liečbou nesúhlasiť. Bohužiaľ, podpis informovaného súhlasu pacientom je mnohokrát len formalitou, ktorej existencia má na jednej strane údajne právne chrániť lekára, no na druhej strane jej absencia napriek dokonalému avšak nikde nezaznamenanému poučeniu pacienta je významnou byrokratickou príležitosťou, ako pritlačiť lekára k múru. Logickosť takéhoto právneho dokumentu budú istotne vedieť lepšie vysvetliť právnici. Z hľadiska lekára pacient, ktorý nie je zbavený svojprávnosti a ktorý sa rozhodne podstúpiť liečbu, s najväčšou pravdepodobnosťou s ňou súhlasí a je si vedomý všetkých vecí s ňou spojených. Argument, že liečbu môže podstupovať z donútenia, neobstojí, lebo ak je možné pacienta donútiť k liečbe proti jeho vôli, je ešte jednoduchšie donútiť ho k podpisu. Preto lekár podpisovanie informovaného súhlasu považuje za vyhodený dvojhárok papiera a zbytočnú byrokraticko-právnu kľučku, z ktorej naň pozerá viac problémov ako výhod.Tak, či onak, informovanosť o zdravotnom stave je alfou a omegou dobrej spolupráce lekára a pacienta. Podceňovanie tohto faktu, resp. odsúvanie povinnosti informovať pacienta na ďalšieho kolegu okrem zbytočných nedorozumení prináša stratu dôvery pacienta v úprimnú snahu lekára pomôcť. Oprávnené rozčarovanie a eventuálna sťažnosť sú potom veci, ktoré lekár pacientovi zazlieva, ale v konečnom dôsledku si za ne môže do určitej miery sám.