Nebojím sa transformácie nemocníc

Z úst takmer všetkých zdravotníkov sa naliehavo ozýva výzva zastaviť transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti. LOZ huckajúce lekárov na boj o zvýšenie miezd výpoveďami si to kladie za najdôležitejší cieľ. Signatári petície proti ekonomizácii zdravotníctva si na pomoc v boji volajú dokonca ekonóma zo SAV. A všetci unisono tvrdia, že s transformáciou nemocníc kvalita a úroveň slovenského zdravotníctva klesne, že zlyhá financovanie, že sa výrazne obmedzí dostupnosť. Moja jediná otázka je: Ako to vedia? Hoci som sa pýtal viacerých, univerzálnou odpoveďou bolo vždy akési nejasné a útrpným úškľabkom sprevádzané poukazovanie na naivitu. Ako argument nestačí.

Zlým smerom obrátená odvaha

Strach z nového je prirodzenou ľudskou reakciou. Mentálne nastavenie na nové hodnoty, nový spôsob práce, na novú organizačnú kultúru si určite vyžaduje trochu námahy a niekedy možno aj istú odvahu. Nechcem tým povedať, že by odvaha slovenským zdravotníkom chýbala. V prelomových obdobiach si väčšina z nich vedela zastať svoje miesto v spoločnosti. Dnes však, akoby táto odvaha bola obrátená iným smerom. Lekári sa rozhodli svoju energiu podávaním výpovedí a petíciou vložiť do boja za vyššie mzdy a proti transformácii nemocníc. Žiadajú od vedenia rezortu i vlády, aby na fungovanie zdravotníctva pridala viac peňazí, lebo práve poddimenzované financovanie je podľa odborárskych predákov a vedenia cechu príčinou, prečo je zdravotníctvo v kríze. “Ak sa vláda a kompetentní nebudú zaoberať súčasnou krízovou situáciou v zdravotníctve a neurobia nič na zlepšenie pracovných podmienok lekárov a zachovanie verejného zdravotníctva pre nás občanov, tak určite lekári už v najbližších dňoch začnú podávať výpovede,” hovorí Kollár. Nie je to zvláštne? Na jednej strane sa snaží štát vydierať, no na druhej strane ochotne slovenských zdravotníkov plne odovzdáva do jeho rúk, do rúk štátneho aparátu, do rúk úradníkov, ktorým je pripravený aj naďalej zverovať všetku zodpovednosť za chod rezortu vo všeobecnosti a partikulárne aj za chod jednotlivých zdravotníckych zariadení. Nech sa štát postará.
Pripomína to trochu stredoveké lénne vzťahy, no vazal len veľmi zriedka repce proti milodarom, ktorými ho jeho lénny pán zahrnie. Ak si teda slovenský štát zaslúži toľkú dôveru, že bude schopný starať sa o svoje zdravotníctvo a vytvárať podmienky na jeho fungovanie, nemal by snáď mať problém s odmeňovaním svojich vazalov. No zdá sa, že má. Vazalom sa to nepáči, lámu svoje sľuby vernosti a podávajú výpovede. A to sme ešte nehovorili o pravidelnej rente (daniach) a ďalších povinnostiach (odvodoch), ktoré vazal voči svojmu pánovi má.
Slovenskí lekári teda nie sú spokojní s príjmami, ktoré pod kuratelou štátu dostávajú. Svedčí to snáď o tom, že štát adekvátne mzdy svojim zamestnancom zabezpečiť nedokáže? Presne tak. Už dve desiatky rokov sa o to snaží a ide mu to čím ďalej tým horšie. A boli momenty kedy sa o to snažil naozaj úporne. Oddlžovanie prebehlo už niekoľkokrát, ale nezdá sa, že sa tým pre zdravotníkov niečo dramaticky zlepšilo. Nejaké to percento, ktoré na istý čas upokojilo turbulentné nálady lekárov, to áno. No za akú cenu? Zamestnávatelia stáli pred neľahkou úlohou prostriedky na mzdy zohnať. Kým stačili peniaze z oddĺženia, ešte to ako-tak šlo. No keď ich vzala voda, na platy sa bralo z kapitoly vyčlenenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. No, koho by toto zaujímalo? Veď je to štát, kto má zodpovednosť za zdravotnú starostlivosť, nech sa postará. Akosi v úzadí zostal pacient, ohrozením starostlivosti o ktorého sa odborári a nimi zvedení tak vehemente zaštíťovali a pritom bez začervenania ukrajovali z peňazí vyčlenených na diagnostiku a liečbu. Aj preto som vždy bol proti štrajkom, aj preto by som do zdravotníctva bez dôkladnej reformy nedal ani cent.

Ilúzie a mýty verejného zdravotníctva

“Pre občana a zdravotníkov transformácia nemocníc na akciové spoločnosti nič dobré neprinesie. Vyrieši len to, že štát sa zbaví svojho majetku a zodpovednosti za poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Túto povinnosť preberie obchodná spoločnosť, ktorej prvoradou úlohou bude zabezpečiť zisk akcionárom,” hovorí ďalej Kollár a dodáva, že “kontrola štátu je iluzórna”. Pokiaľ mi pamäť siaha, nič v histórii, čo kedy bolo majetkom štátu, nikdy nefungovalo tak, ako malo. Jediným účelom a zmyslom existencie majetku štátu vždy bolo, že sa mohol beztrestne, ba mnohokrát legálne rozkrádať. A zodpovednosť štátu za zdravotnú starostlivosť? Ak je teda niečo naozaj iluzórne, potom práve toto. Stačí sa pristaviť pri poradovníkoch na dnes už v zdravotníctve prakticky na všetko a už netreba ísť ďalej. Podobne je iluzórne považovať súčasný zdravotný systém za neziskový. Ak totiž niekto niekedy chcel ryžovať na zdravotníctve, bol tiež len štát. Hypersolidárne odvody na zdravotné poistenie od pracujúcich občanov bral vždy veľmi ochotne, a zároveň horúčkovite hľadal spôsoby, ako čo najviac znížiť platby za svojich poistencov. Nie je snáď práve toto zisk? A ak niekto namietal, že práve preto je v systéme málo peňazí, ja poviem “chvalabohu!” Ak by ich bolo viac, viac by sa minulo. Tak ako keď vyše 16 % HDP vynaložených v USA na zdravotníctvo tak ruinuje americkú ekonomiku, že i sami lekári tam už pochopili, že keď nebude ekonomika, nebudú ani oni a preto sami hľadajú spôsoby, ako robiť medicínu kvalitnejšie a efektívnejšie. Škoda však, že takmer celú ťarchu zdravotnej starostlivosti u nás takto vždy niesli len a len pracujúci občania. Takže, nech sa štát postará? Nikdy sa nestaral, vždy sa tak len tváril.

Nič z tohto nie je lekárom neznáme. Každý jeden má výhrady voči fungovaniu verejného zdravotníctva, no paradoxne sú dnes bezmála štyri tisícky lekárov pripravené podať výpovede, aby tento systém zachránili. Prečo? Pretože dnes každý z nich vie, že po transformácii bude horšie. Prečo to vie? Pretože mu to povedali odborárski bossovia, ktorých sa výpovede netýkajú, alebo ich vlastní nadriadení a kolegovia, ktorým súčasný netransparentný, zadlžujúci sa a nefungujúci systém vyhovuje. Aby ochránili vlastné záujmy, ukazujú prstom na doširoka roztvorené čeľuste finančných žralokov, údajne pripravených pohltiť všetko, čo im príde do cesty a varujú pred bezbrehým vykorisťovaním úbohého lekárskeho proletariátu. Vyťahujú paranoidné, ničím nepodložené pseudopredpovede o vytunelovaní rezortu novodobými plantážnikmi a sami sa pritom vozia na autách, o akých prevážna väčšina Slovákov môže len snívať a aké z platov, ktoré deklarujujú, nikdy nemohli nadobudnúť. Poniektorí dokonca pod vplyvom alkoholu. Cítiac decentralizáciu, transparentnosť a neprípustnosť zadlžovania, manipulujú ostatných lekárov a verbujú ich do boja za zachovanie statusu quo v strachu, že prameň ich príjmov vyschne. A opäť sa zaštíťujú zodpovednosťou za pacienta, na ktorej im, ako som už ukázal, záleží v konečnom dôsledku minimálne. V skutočnosti im o žiadne zlepšenie zdravotníctva nejde.

Transformácia je nevyhntná

Nie, nebojím sa transformácie nemocníc. Už dvadsať rokov sa príspevkové organizácie neúspešne snažia dokázať svoju životaschopnosť a to napriek niekoľkonásobnej štedrej štátnej podpore. Svetom sa preháňa jedna kríza za druhou a každý už dnes chápe, že dlh sa rovná slučke na krku. Nie je už čas dávať ďalšiu zbytočnú šancu súčasnému systému, ktorý ju aj tak opäť zahodí. Je čas vyskúšať niečo v našich podmienkach nové. Iste, nejaký čas nové zdravotníctvo bude čeliť problémom, ktoré bude treba zvládať aj zvýšeným pracovným úsilím. Vtedy si dnešní najhlasnejší aktivisti proti transformácii budú určite posmešne mädliť ruky s pocitom škodoradosti a falošného zadosťučinenia. No systém do značnej miery autonómnych nemocníc s jasne definovanými vonkajšími vzťahmi s poisťovňami, dodávateľmi a ostatnými nemocnicami, s reformovanou vnútornou organizačnou kultúrou a transparentným nastavením rozpočtových pravidiel bude rozhodne životaschopnejší, než súčasný neflexibilný, zadĺžený, diskutabilne kvalitný a nebezpečný kolos.