Námietky lekárov voči predpisovaniu účinnej látky I.

Autor: Branislav Sepeši | 29.10.2010 o 7:31 | (upravené 5.11.2012 o 15:12) Karma článku: 8,27 | Prečítané:  766x

Médiami 27.10.2010 preletela správa, že Asociácia lekárnikov Slovenska a Slovenská lekárnická komora podporujú podľa slov Mgr. Igora Minaroviča, PhD. predpisovanie účinnej látky lekárom namiesto konkrétneho názvu liekovej špeciality. Mgr. Minarovič tento postoj odôvodňuje tromi pozitívami. Pri bližšom pohľade na tieto “pozitíva” však zistíme, že s celou problematikou prakticky nesúvisia a ALS so SLeK si ich môžu dovoliť použiť iba vo vzťahu k laickej verejnosti. Zainteresovaní nepochybujú o výsostne účelovom jednaní. Pozrime sa teda na prvé z nich.

 

Prvým argumentom Mgr. Minaroviča je bezpečnosť pacienta. Mgr. Minarovič používa v tomto prípade tento seriózny pojem zrejme v jeho širšom význame možno vediac ale možno aj nevediac, že termín bezpečnosť pacienta, z angličtiny patient safety, reprezentuje dnes už samostatnú medicínsku disciplínu, ktorá sa zaoberá reportingom, analýzou a prevenciou medicínskych omylov. Nevadilo by to, ale s týmto termínom treba narábať veľmi opatrne. Jeho neuvážené použitie môže totiž brnknúť na veľmi citlivú strunu a sám Mgr. Minarovič svojím tvrdením o možnej zámene liekov s podobným názvom takú malú serenádu aj zahral. Pripustil totiž veľmi závažnú chybu, tzv. medication error. V inej situácii by bolo iste veľmi chvályhodné otvorene o chybách v zdravotníctve rozprávať. "Tutlania" chýb už bolo dosť a akékoľvek ich zakrývanie je vždy len alibizmom. Ale pri snahe o podporu svojich partikulárnych záujmov je použitie tak serióznej témy nezodpovedné, najmä v prípade, že nemá s predmetnou témou nič spoločné.
Pre zdôraznenie to treba zopakovať ešte raz: Snaha minimalizovať riziko omylu zákazom predpisovania obchodného názvu a nahradením receptami s účinnou látkou, patrí do kategórie riešení, ktoré s problematikou bezpečnosti pacienta nesúvisia. Riešenia sa ukrývajú inde. Predovšetkým, je úplne jedno, či na recepte figuruje obchodný názov alebo účinná látka, lebo k omylu môže dôjsť v oboch prípadoch s rovnakou pravdepodobnosťou. Je totiž úplne jedno, či si lekárnik pomýli Tensamin s Tensiominom alebo lamivudin s lamotriginom, príp. acetohexamid s acetazolamidom resp. tramadol s trazodonom, atď. Príkladov je nepreberné množstvo a nie je žiadnou zriedkavosťou, že triviálne názvy chemických zlúčenín bývajú omnoho častejšie príčinou zmätku než názvy, ktoré liekom vymýšľajú firmy tak, aby boli unikátne a čo najľahšie prenikli do povedomia potenciálneho užívateľa.
Ale ak takýto argument nestačí, je tu reálny príklad menom Emily Jerry. 1,5-ročné dievčatko ochorelo na rakovinu. Nádor veľkosti grepu sa objavil v oblasti kostrče. Pri tejto smole malo ešte toľké štastie, že chemoterapia, ktorú dostávalo, zaberala a po niekoľkých cykloch MR vyšetrenie nenašlo žiadny zvyšok tumoru. Dva dni po svojich 2. narodeninách ju však šťastie tragicky opustilo. V tretí deň posledného cyklu chemoterapie sa Emily popoludní zobudila s vetou: “Mami, strašne ma bolí hlavička!” a onedlho upadla do bezvedomia, z ktorého sa už napriek oživovaniu neprebrala. Na druhý deň zomrela. A príčina? 23,4-percentný roztok NaCl namiesto 0,9-percentného fyziologického roztoku, do ktorého sa cytostatiká miešali. A nebol to lekár, ktorý napísal zle recept na chemoterapiu, ale pracovníčka lekárne, ktorá ešte aj potom na otázku, či vie, že predávkovanie chloridom sodným môže spôsobiť smrť odpovedala, že si toho nebola vedomá.
Nikto tým nechce na pracovníkov vo farmácii vrhnúť tieň podozrenia z nekompetentnosti, ide len o nástojčivé zdôraznenie, že chyby vznikajú niekde inde než v spôsobe predpisovania receptov. Chyby medikácie sú celosvetovo veľmi významným problémom a stále sa hľadá optimálny spôsob jeho riešenia. Mnohé dobré výsledky sa však už dosiahli s opatreniami ako čitateľné vypisovanie receptov (v USA už ani nie inak ako elektronicky), čiarové kódy, viacnásobná kontrola identity pacienta, atď, atď. Ale zákaz predpisovania lieku podľa obchodného názvu nemá s riešením bezpečnosti pacienta spoločné vôbec nič. Vydávať ho v tejto situácii za argument je nedôveryhodné. Pozornosť kompetentných, pokiaľ ide o bezpečnosť pacienta, by sa mala koncentrovať na vyhľadávanie kritických miest procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti a nie na prijímanie neprioritných a neúčinných opatrení.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?