Niektorí lekári vyčítajú kolegom vyššie platy

Autor: Branislav Sepeši | 20.12.2011 o 16:02 | (upravené 20.12.2011 o 16:26) Karma článku: 6,63 | Prečítané:  1169x

Minulý týždeň som na internetovej stránke denníka Sme objavil článok „Lekári si navzájom vyčítajú platy“. Titulok je však trochu nepresný a slovo „navzájom“ je v ňom navyše. Výčitky prichádzajú len z jednej strany. Zvyšok už sedí.

Presne o tomto som hovoril, keď som v médiách spomínal nepriamy tlak, ktorý zo strany protestujúcich lekárov pociťovali tí, ktorí výpovede nepodali. Mnohí odborári a lekári podávajúci výpovede sa dôrazne ohradili, že na nikoho nátlak nevyvíjali a každý sa mohol rozhodnúť sám. Isteže, nikto na nikoho nemieril nabitou zbraňou, no i tak sa dusná atmosféra tiahla slovenskými nemocnicami celú jeseň a záviselo len na počte a hierarchickom postavení lekárov z oboch táborov, ktorý z nich bude mať na danom pracovisku „pravdu“. Niekde boli v prevahe protestujúci, inde zostávajúci, a nevraživosť pociťovala vždy tá menej početná či hierarchicky nižšie postavená skupina.

 

Protesty sa skončili, lekári sa po niekoľkých dňoch „na ulici“ vrátili do práce, no atmosféra ešte ostáva hustá a napätie vo vzduchu cítiť stále. Aj keď badať isté uvedomenie, že v takomto prostredí sa pracovať nedá, vedomá snaha ponaprávať popretŕhané vzťahy vyznieva niekedy veľmi úsilne. No vďakabohu aj za snahu a náznaky zlepšenia. V tejto situácii sa však vynárajú nové skutočnosti, ktoré výpovede priniesli, a tie k zlepšeniu atmosféry nie vždy prispievajú.

 

Denník Sme priniesol informáciu o tom, že približne stovka lekárov v Rooseveltovej nemocnici si polepšila prijatím tristoeurovej ponuky od premiérky Radičovej viac, než lekári, ktorí túto ponuku odmietli. Neviem, či je to pravda a nie je ani mojím cieľom to zisťovať. Reakcia odborárov na túto informáciu nedala na seba dlho čakať a vyslala signál, že konflikt ešte úplne zažehnaný nie je. Podľa renomovaného lekára z Rooseveltky títo takpovediac zvýhodnení lekári „zoberú tristo eur, aj to, čo ostatní za nich vybojovali“. Podľa žilinského odborára sú to ľudia, čo „čakali v zákopoch a potom sa riadili heslom, keď dávajú, tak ber“. Tieto vyhlásenia mnohé napovedajú.

 

V prvom rade svedčia o tom, že nátlak sa neskončil a že lekári, ktorí nepodali výpovede, alebo z nejakého dôvodu po boku odborárov neprotestovali až do konca, môžu s nevraživosťou a opovrhovaním zo strany niektorých jednotlivcov, a snáď len jednotlivcov, počítať aj naďalej. A to aj napriek tomu, že rovnako, ako sa každý mohol slobodne rozhodnúť podať výpoveď, mohol slobodne prijať aj to, čo odborári označili ako tristo judášskych. Práve pred Rooseveltkou pred časom šéfodborár Kollár slzil dojatím, že lekári dodatky k zmluvám nepodpísali a oceňoval ich hrdinstvo a neústupnosť v boji proti vláde. Tento hrdinský postoj dnes výrazne devalvoval nielen spomenutými reakciami dvoch lekárov, ale aj snahou odborárov o dorovnanie platov otváraním kolektívnej zmluvy. Potvrdzuje sa tým i to, že platy boli skutočne tým kľúčovým, o čo v proteste išlo. V tejto situácii vyznie veľmi trápne, keď sa skupina protestujúcich po podpísaní dohody snaží o navýšenie svojich požiadaviek zisťujúc, že jej protest nepriniesol až taký veľký finančný zisk.

 

Druhá vec, ktorú konanie odborárov dokazuje, je spochybnenie hesla na odznaku, ktorý protestujúci lekári nosili na plášťoch – „Nemôžeme byť ticho – aj kvôli vám“. Odkedy sa protest začal, zúčastnení ubezpečovali, že nejde len o nich, že chcú zmenu a vyššie platy pre všetkých. Aj mne bolo zo strany protestujúcich naznačené, že by som nemal ich úsilie kritizovať, ba ani spochybňovať, lebo bojujú aj za môj vyšší plat. Prvú pochybnosť o tomto tvrdení sme však mohli nadobudnúť po zverejnení požiadavky odborárov zvýšiť platy len lekárom, ktorí podali výpovede. A hoci odborári túto informáciu označili za lož, dementovať sa im ju podarilo až s týždňovým oneskorením, čo príliš dôveryhodne nevyzerá. Ich dnešná rétorika len potvrdzuje fakt, že išlo a ide predovšetkým o ich vlastné platy.

 

Do tretice... Pomyslenie, že plat niekoho, kto neštrajkoval, by sa mohol zvýšiť viac, je pre odborára zrejme natoľko neznesiteľné, že prekryje fakt, že sa zvýši jeho vlastný. V tejto súvislosti je namieste otázka, prečo vôbec niekoho zaujíma plat kohokoľvek iného. Len preto, aby náhodou nemal menej ako ten druhý? Alebo preto, že si chce prisvojiť kompetenciu riaditeľa a rozhodovať, kto si vyšší plat zaslúži a kto nie? Nejde pritom o žiadny precedens. Dokonca, už v niektorom z evanjelií sa spomína podobenstvo o robotníkoch vo vinici, ktorí reptali, že tí, čo sa dali zverbovať až popoludní, majú dostať rovnakú plácu ako tí, čo makali od rána. Napriek tomu, že každý z nich sa slobodne s vinohradníkom na mzde dohodol. Aj bez vysvetlenia podobenstva je každému jasné, kde je pravda. Zostáva len predstaviť si, ako by to asi vyzeralo, keby mali pred dvetisíc rokmi títo robotníci svoje odborové združenie.

 

A nakoniec... Kategoricky odmietam tvrdenie odborárov, že lekárom vybojovali vyššie platy. V prvom rade, zamestnávateľ neodmeňuje zamestnanca za štrajkovanie ale za prácu. A lekári, ktorí výpovede nepodali alebo ich stiahli, pracovali a boli ochotní pracovať po celý čas trvania núdzového stavu, pričom nik z nich nevedel, na ako dlho to bude. Pracovali bez toho, aby si nárokovali vyššiu mzdu, mnohí na hranici svojich síl a neskrývali sa za PN-ky a stres, ktorého si aj oni sami užili na prelome novembra a decembra viac než dosť. Ich zásluha o zdravie a životy pacientov je rozhodne veľmi vysoká. Zo strany odborárov je ich označovanie za zradcov a zbabelcov a spochybňovanie ich slobodného rozhodnutia nekorektné a neférové. Okrem toho pri pripisovaní si zásluh za zvyšovanie platov pre lekárov naozaj nie je na čo byť hrdý. Donútenie vlády k tomuto kroku v situácii, keď sú ohrozené zdravie a životy pacientov, sa ničím nelíši od situácie, keď rodičia uneseného dieťaťa zaplatia únoscom výkupné.

 

Neviem, nakoľko je pravda, že platy lekárov, ktorí prijali tristoeurové zvýšenie a pracovali bez prerušenia pracovného pomeru, sa zvýšia viac, ako platy protestujúcich. Odhliadnuc od toho, že patrím k tým prvým a nikdy som sa svojím postojom netajil, som na rozdiel od odborárov presvedčený, že si zvýšenie právom zaslúžia. Jedna vec je ale v tejto súvislosti dôležitejšia než samotné platy. Bolo by naozaj žiaduce prestať už s touto závisťou a možno by bolo dokonca aj pekné dopriať kolegovi malé prilepšenie. V duchu hesla na spomínaných odznakoch by to bolo práve gesto, ktoré by povrdzovalo deklarovaný úmysel bojovať nielen za seba. A nakoniec, bolo by žiaduce opäť sa koncentrovať viac na službu pacientovi a menej na kolegov zárobok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?