Odborárska autokracia

Autor: Branislav Sepeši | 23.9.2011 o 9:34 | (upravené 23.9.2011 o 10:57) Karma článku: 10,50 | Prečítané:  1432x

Takže sa schyľuje k výpovediam. K pravdepodobne najväčšej katastrofe slovenského zdravotníctva. A je poľutovaniahodné, že k nej má dôjsť vinou lekárov. Odchádzajúci lekári síce nepochybne poprú akýkoľvek podiel viny na potenciálnom krachu systému a všetku vinu prenesú na ministra zdravotníctva a vládu. Ale nech už je to akokoľvek, ten povestný červený gombík stlačia práve oni. Lekársky odborový zväz, pod ktorého patronátom dochádza k tomuto “opičeniu sa” po zjavne inšpiratívnej českej nátlakovej akcii, sa rozhodol vyvinúť všetko úsilie, aby zase zmaril snahy vedenia rezortu o reformu zdravotníctva.

Dikcia prejavu a paranoidná demagógia

Odboroví predáci si postavili štyri zásadné požiadavky a jedinou podmienkou ich šťastia je splnenie prinajmenšom … všetkých štyroch. Svoju kampaň kollárovci podporili a naďalej podporujú fotogenickými, ba dokonca až akčnými tlačovkami v slušivých tričkách a pri dikcii svojho vodcu aj náročnými na ušné bubienky. Táto diktátorská dynamika prejavu však rozhodne nie je samoúčelná. Je nepochybne cielená na manipuláciu más a zdá sa, že hlavný protagonista týchto seáns ju zvláda priam majstrovsky. Chýbajú už len zaťaté päste, horiace fakle a víriace bubny aj keď, zdá sa, na ovládnutie cieľovej skupiny v tomto prípade nebudú potrebné. Pokiaľ ide o obsah prejavov, tlačoviek a príhovorov, poprípade mediálnych diskusií, LOZáci a ich pomocníci z Petície proti ekonomizácii zdravotníctva a Slovenskej akadémie vied sa zrejme podľa nejakej príručky revolučného odborára pridŕžajú neochvejne paranoidných vízií o krachu systému v prípade transformácie a o totálnej nedostupnosti zdravotnej starostlivosti, ku ktorým ich vedú len scestné domnienky a predstavy. Podávanie výpovedí pritom celkom jasne svedčí o ich predstieranej obave o dostupnosť lekárskych služieb. Na vyvolanie dojmu spravodlivého boja to však zrejme stačí.

Živenie frustrácie ako nástroj triedneho boja

Autokratické režimy vyrastajú z podhubia nespokojnosti a frustrácie istej skupiny obyvateľstva. V našom prípade ide o nespokojnosť lekárov so stavom slovenského zdravotníctva, čo dávajú najavo svojimi požiadavkami. To je dokonalá živná pôda pre odborársku autokraciu, ktorá využíva všetky dostupné prostriedky, ako nespokojných lekárov podchytiť. Rafinovaným spôsobom jatrí ich komplex nedocenenosti, či už finančnej alebo spoločenskej a obratne manévruje ich nevraživosť smerom k vopred určenému triednemu nepriateľovi. Poukazuje na biedny život a nevyhovujúce pracovné podmienky lekárov a účelovo ich prirovnáva k situácii v bohatšom zahraničí, pričom, ak treba, používa nesúvisiace alebo zmanipulované údaje, prípadne rečnícke zvraty typu „Choďte sa pozrieť, ako to tam funguje“, no ako to tam naozaj funguje, nevysvetlí. To všetko na to, aby dostala svojich nasledovníkov „do varu“. Potom zostáva už len poprieť svoj podiel zodpovednosti za vzniknutú frustráciu a sústrediť sa na najjednoduchšiu časť úlohy – nájdenie vinníka.

Popieranie iného názoru

Iným typicky diktátorským znakom je spochybňovanie a vyčleňovanie ľudí s odlišným názorom. Lekár, ktorý s podávaním výpovedí nesúhlasí, je v súlade so stalinským “Kto nejde s nami, ide proti nám” odrodilec. Podobne ako v prípade predchádzajúcich štrajkov, kedy sa cez prsty pozeralo na kolegov, ktorí buď so štrajkom nesúhlasili alebo z rôznych, mnohokrát existenčných dôvodov neboli ochotní sa k nemu pridať. Pre štrajkujúcich to boli len príživníci neochotní podstúpiť riziko, ktorí sa po zvýšení platov “zvezú” popri revolucionároch. Je to však nesmierne smutné. Problémy, ktoré svojou akciou spôsobia práve zostávajúcim kolegom, odchádzajúci lekári odmietajú brať do úvahy. Oni totiž bojujú za vznešený cieľ. Akurát zabúdajú, ich nikto nenapadol a ich boj je tak vlastne len bojom za záujmy odborového hnutia. Preto treba otvorene povedať, že v takomto vypätom ovzduší je oveľa záslužnejšie a vyžaduje si viac odvahy zostať hoci aj so stigmou vyvrheľa, než podať výpoveď nedbajúc na ťažkú situáciu zostávajúcich. Na tú je treba zvlášť poukázať a zároveň dôrazne poprieť intenzívnou mediálnou kampaňou vytváranú ilúziu, že všetci lekári na Slovensku bez výnimky zdieľajú názory LOZ.

“Obojkovanie” nasledovníkov a podmienečné riziko

Pokiaľ však ide o jednotu názorov odchádzajúcich lekárov, je zrejmé, že ani samotné LOZ si ňou nemôže byť isté. V opačnom prípade by totiž istotne nebolo nútené podpisom si ich zaväzovať k pripravenosti podať výpoveď. Skutočnosť je taká, že kollárovci sa boja o úspech svojej akcie a potrebujú sa ubezpečiť, že ich nemalá energia nakoniec nevýjde navnivoč. Dôvod je nad slnko jasnejší - psychologická manipulácia. Aj keď sa totiž človek vedome nestotožní s obsahom dokumentu, jeho podpis na ňom pôsobí preňho už podvedome zaväzujúco. LOZ sa týmto vymáhaním podpisov snaží neutralizovať pochybnosti lekárov, respektíve prinútiť ich konať vo svoj prospech aj v prípade nestotožnenia sa. Nefér je to najmä voči mladým kolegom, ktorí svoj podpis pod súhlas s akciou pripoja práve v obave, aby na oddelení neboli jediní s opačným názorom. Rovnako manipulačným prostriedkom je spoločná výpoveď. Tak sa zdá, že lekári si za svojím rozhodnutím podať výpovede stoja len podmienečne, a to iba v tom prípade, ak ich podajú aj všetci ich kolegovia. Oduševnenie pre spoločnú vec sa tu akosi stráca. Toho sú si veľmi dobre vedomí aj odborárski bossovia a preto aby nestratili pochybujúcich, ponúknu im spôsob, pri ktorom nútia zamestnávateľa prijať výpoveď všetkých alebo ani jedného. Aj to je dôkaz, že počet výpovedí je rozhodne väčší ako počet stotožnených, a že celá akcia je do značnej miery založená na tlaku niekoľkých na všetkých.

Uniforma

Ešte iné typické znaky nesie odborárska diktatúra. Červené, modré či čierne stužky, resp. čierne tričká sú ekvivalentom uniformy, ktorou dáva slabý jednotlivec najavo svoju príslušnosť k silnej mase. Jej cieľom je presadzovať názor, s ktorým sa príslušníci masy pod manipulujúcim vplyvom svojich vodcov stotožnili, ale ktorý ešte preto nemusí byť jediný správny. Je históriou veľakrát potvrdený fakt, že takáto masa bez ďalších diskusií zmetie každý iný názor, no nie silou argumentov. Jednoducho ho “ukričí”. Je rovnako históriou potvrdený fakt, že masové hnutia vyniesli na svetlo sveta z mníchovských krčiem a petrohradských pivníc to najzvrhlejšie, čo ľudstvo poznalo. Možno je to príliš ostrá paralela na pálčivý slovenský problém, ale nikdy nie je v takýchto prípadoch na škodu spýtať sa, kto z toho všetkého bude mať nejaký osoh. Lekári? A aký? Že všetko ostane tak ako je? Transformácia, zmena liekových zákonov a ostatné reformné kroky majú priniesť tak potrebnú zmenu v prospech pacientov i zdravotníckych zamestnancov, ale práve proti nim odborárski predáci broja najviac. Nota bene bez ponuky lepšej perspektívy iba s prísľubom, že v prípade úspechu ich nátlakovej akcie zostane všetko tak, ako je. Každý jeden účastník akcie síce vie, že treba niečo zmeniť, ale každý má aj iné priority. „Treba najprv zmeniť toto a potom sa môžeme baviť o transformácii,“ vravia. Len to „toto“ má každý iné. Áno, transformácia sama o sebe zdravotníctvo nespasí, ale na rozdiel od rečnenia a špekulovania, čo treba urobiť ako prvé, je dobrým a hlavne konkrétnym štartom systémových zmien k lepšiemu.

Úderné heslá

A čo heslá ukazujúce na “triedneho” nepriateľa. Žeby chýbali? Kdeže! Na tričkách a transparentoch sa budú pekne vynímať. Dnes už predsa každý bezpečne vie, že za všetkým je nejaká finančná skupina a toto presvedčenie visí pred očami každého odchádzajúceho lekára ako nepriehľadný závoj. Všetky subjekty akokoľvek, hoci aj len teoreticky, spájané s triednym nepriateľom sú automaticky nedôveryhodné bez ohľadu na to, čo presadzujú. Aj v prípade aktuálne schválených liekových zákonov sa mnohí postavili proti. Zámerne ignorovali argumenty predkladateľov zákona a verejnosti účelovo podsúvali svoje fikcie a fabulácie. Kým predkladatelia hovorili o skvalitnení a zefektívnení medikamentóznej liečby, nižších doplatkoch za lieky a nižšom riziku neetického terapeutického rozhodnutia, opozičné argumenty sa krútili prevažne okolo zisku zdravotných poisťovní, zvýhodňovania lekárenských reťazcov či paranoje okolo údajného úmyslu finančných skupín vytunelovať zdravotníctvo. To len dokazuje, že v boji proti biznisu v zdravotníctve odborárov nezaujíma ani tak prínos zákona pre pacienta, ako skôr to, či na zdravotníctve náhodou niekto nezbohatne.

Nie je len jediný názor

Napriek tomu, že sa tak asi stane, cieľom tohto blogu nie je prilievanie oleja do ohňa. Jeho cieľom je upozorniť na fakt, že hoci takmer 2/3 nemocničných lekárov podpísalo pripravenosť podať výpovede, v nemocniciach pracuje ešte nezanedbateľných 2500 lekárov, ktorí sa k podávaniu výpovedí nepridali. V médiách sa však neustále prezentuje názor odborov, čo vytvára dojem, že do ich osídiel sa chytili všetci. Nie je to tak. Títo zostávajúci lekári prejavujú svojím postojom nielen značnú dávku zodpovednosti a slušnosti, ale aj odvahy vzoprieť sa sile väčšiny, ktorá ak berieme do úvahy aj privátnych lekárov, ktorým isto tiež záleží na osude slovenského zdravotníctva, vlastne väčšinou ani nie je. Zostávajúci lekári tiež svedčia o tom, že autokratické nástroje odborového združenia predsa len nepracujú tak spoľahlivo a je možné ich vplyvu uniknúť. Ostáva len dúfať, že pravé úmysly tých, ktorí túto masovú hystériu rozpútali, výjdu najavo. Potom bude každému úplne jasné, že brániť reformám nie je cesta k lepšiemu ohodnoteniu, ale práve naopak.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?